Tridsať metrov pod morom

Sprostý majú šťastie. A asi to tak bude pretože som zmaturoval a dostal som ponuku pracovať. To je však nič oproti tomu aké šťastie mám na ľudí. Okrem úžasnej priateľky, hlavne som mal to šťastie učiť sa pod vedením skvelých učiteľov a majstrov SOŠ Polytechnickej v Prievidzi. Skutočne si neviem predstaviť niekoho kto by mi tak ochotne i nad rámec povinnosti vštepoval s toľkou ochotou a trpezlivosťou vedomosti. 

A znova je to tu. Znova strach z niečoho neznámeho. Zo šatne idem do lampárne kde stretávam partiu vo fáračkách. Neviete si predstaviť ako sa mi triasli kolená keď som s nimi prvý krát fáral výťahom tristo metrov pod zem. Ale prežil som. Dvadsať minút vo vláčiku a som v tmavej banskej chodbe. Od chrbta mi fúka vietor a ja kráčam neviem kam s ľuďmi ktorých som nikdy pred tým nevidel. Jeden si ma berie na starosti. Dnes už viem že je to predák Danko. 

Skutočne som čakal že dostanem nijakú „papračku“ aby som nezavadzal pri robote a on si pôjde po svojom. Ale kdeže, hneď prvý deň mám v nohách niekoľko kilometrov chodieb a nepreberné množstvo informácií. Zastane, ukáže, vysvetlí, pýta sa... Ako by vás bavilo behať s nováčikom peši po chodbách a vysvetľovať mu pre vás úplne samozrejmosti? Málo koho to veru baví. A veru nie vždy sa to robí tak ako by sa malo. Znova však mám „šťastie na ľudí“. Robí to tak ako sa má. Mám odfáraný štvrtý deň a stále počúvam to isté. Zloženie banských vetrov? Čo sú tam tie nádoby s vodou v chodbe? Aké sú tu potrubia? Ako sa značia? Stále a stále dookola robí to čo si už raz splnil. A týmto blogom sa mu chcem za to poďakovať. Dnes kopa slov no zajtra vedomosti ktoré môžu zachrániť život, mne, a možno i mojim budúcim kolegom v bani. Som veľmi vďačný ľuďom ktorí si svoju prácu robia poctivo a vonkoncom nie rutinérsky. Lekárom, učiteľom, inštruktorom... 
Ďakujem Danko.